Rozprávkarka

     ,,Miluješ ma?“ opýtala sa Ruža svojho Slávika.

     Neodpovedal jej, len začal spievať hlasnejšie a v jeho trilkovaní bolo toľko nehy a vášne, že sa Ruža zamyslela nad svojím osudom. Vedela, čo ju čaká:  tŕň, ktorý bude korunou smrti v srdci speváčika. V okvetí sa jej zajagala slza – bola to ľútosť nad neúprosnosťou povedaného, zapísaného v dávnej, starej knihe.

      Ako to však už býva, všetko, čo vzíde zo srdca, má čarodejnú moc. Mala ju aj slza, pretože prišla z najtajnejších hĺbok Ruže.

     ,,Na tvojom mieste by som neplakala,“ povedala pragmaticky.

     ,,A čo mám robiť?“ opýtala sa Ruža svojej vlastnej slzy.

     ,,Aj osud sa dá zmeniť. Treba nájsť tých, čo tkali jeho niť.“

     ,,Kde ich nájdem? Ako ich spoznám? Za kým mám vôbec ísť?“

     ,,Na začiatku je tvoj majster.“ odpovedala slza záhadne.

     Ruža sa jej chcela opýtať na množstvo ďalších vecí, ale už nestihla, pretože slza sa odkotúľala do tajných zákutí jej duše a nechcela sa s ňou rozprávať. Preto sa naklonila k svojmu Slávikovi a položila mu jednoduchú otázku:

     ,,Vieš, kto je môj majster?“

     ,,Predsa ten, kto napísal náš príbeh. Pán Oskar!“ odpovedal jej Sláviček.

     Ruža už vedela, koho hľadať, aj kde hľadať. Vybrala sa za pánom Oskarom na snem Rozprávkarov.

     Tam ju už čakali. Vedeli, kto je, aj čo chce. Zviesť o jej prianí priniesol vietor, ktorý jej odtrhol od úst všetky slová, čo povedala Slávikovi aj slze.

     ,,Tvoje želanie je veľmi trúfalé!“ povedal jej prísne najstarší zo všetkých Rozprávkarov, pán Hans Christian. ,,Prečo sa priečiš svojmu osudu?“

     Ruža sa od rozpakov začervenala. Hanba jej vzala reč. Sklopila viečka, pretože Hans Christian mal v očiach množstvo otázok a ona ani na jednu nepoznala odpoveď. Kým sa červenala a hanbila, ozval sa ďalší z Rozprávkarov, samotný pán Oskar.

     ,,Keby si za mnou prišla vtedy, keď som namáčal brko do kalamáru, možno by som vedel zmeniť tvoj osud. Teraz je už však príliš neskoro.“

     ,,Neskoro!“ dodal ďalší z prísediacich, staručký pán Wilhelm.

     ,,Naozaj príliš neskoro!“ prízvukoval mu jeho brat Jakob.

     Ruža pocítila, ako jej ťažkne hlava od smútku. Otočila sa, že sa poberie preč, keď v tom zrazu uzrela v dverách akúsi zvláštnu postavu, zahalenú do dlhého bieleho rúcha, s bielymi vlasmi, splývajúcimi až po zem a s očami ligotavými ako hladina mora za mesačného splnu. Bola to pani Rozprávka. Najprv podišla k štyrom prísediacim a hlboko sa im pozrela do očí.

     ,,Vaše slová sú iné ako vaše sny.“ povedala im. ,,Aj vy túžite po inom konci Ružinho príbehu, len sa ho neodvážite vysloviť. Je tak, moji milí?“

     ,,Tak!“ odpovedal jej vážne Hans Christian.

     ,,Tak!“ dodali aj pán Oskar a Jakob s Wilhelmom.

     ,,To, čo sa vy neopovážite povedať nahlas, urobím za vás ja. Ja dávam všetkým príbehom začiatok aj koniec. Poď ku mne, Ruža... Chcem vidieť to, čo je ukryté v tvojej duši.“

     Ruža ju bez slov poslúchla. Pani Rozprávka vybrala z jej hĺbok slzu, presýtenú jasom nevyslovenej túžby. Položila si ju na prst, podišla k štyrom Rozprávkarom, chvíľu ju držala pred ich očami a potom povedala:

     ,,Je ako krištáľová guľa. Vidno v nej každý záchvev Ružinej túžby. Povedzte mi, čo ste v nej zbadali?“

     ,,Slávika, ktorý stále spieva a svojim trilkom obveseľuje nielen jednu, ale aj tisíce ďalších Ruží.“

     ,,Je tam tŕň?“ pýtala sa ďalej pani Rozprávka.

     ,,Nie...“ odpovedali jej svorne všetci Rozprávkari.

    ,,Je tam krv?“ zaznela ďalšia otázka.

     ,,Nie...“

     ,,A smrť?“

     ,,Ani tá tam nie je.“

     ,,Tak vidíte... Teraz ste všetci spolu zmenili osud jedného z mnohých mojich príbehov. Choď, Ruža... Utekaj za svojim Slávikom. Povedz mu, že môže spievať koľko chce.“

     ,,Miluješ ma?“ opýtala sa Ruža Slávika po návrate domov.

     No ten už lietal vysoko na oblohe a spieval všetkým ružiam rovnako krásnu pieseň.