To, čo je stromom, nech zostane stromom.
To, čo je duša, nech sa vráti späť.
Vietor ma zaklína, nech vraj spievam o ňom.
Odišiel, stratil sa, nechal tu len pár viet.
Samota smútku blúdi zimným lesom.
Do kôry stromu príbeh vyrýva.
Bola som dievčatko, no už dávno nie som.
Som len plač, ktorý v noci ožíva.
Mala som niekoho, kto mi básne splietal.
Zobral mi srdce, dal miesto neho nepokoj.
Ostala po ňom len jedna krátka veta:
Mám ťa rád, ale nie som tvoj.
Išla som do tmy svoje srdce hľadať.
Stal tam strom, k sebe ma nežne privinul:
Dám ti , čo hľadáš, čo budeš mať rada.
No mal len smútok skál a tvrdosť prísnych žúl.
Odvtedy moja duša zostala v tom strome.
Čaká tam v zajatí vlastných snov a slov.
Žije tam, stratená, a tíško prosí o mier.
Okolo iba les, nad lesom more oblakov...
Komentáre