Rozprávkarka

     Je taký čas. Dve hodiny v noci. Už sa spí. Len Rozprávkarkam nedá duša pokoja. Duša je totiž ošemetná vec. Kadečo chce vedieť a na kadečo sa pýta. Neznáša, keď sa na odpoveď dlho čaká. Pri dlhom čakaní ju všetko svrbí. Poskakuje a vrtí sa. Nuž, stalo sa to aj mne. Dušu mi zaplavilo množstvo otázok. Nebolo nikoho, kto by mi na ne odpovedal, tak som sa dala na šmírovačku blogom. Reku, čo trápi iné duše...  Všetky ženské a dievčenské blogy mali spoločného menovateľa: Lásku. Tak som si spravila z Lásky rozprávkovu bytosť. Zakliatu princeznú, ktorú uniesol drak do podzemia. A ja, Rozprávkárka, mám svätú povinnosť oslobodiť ju. Beriem si teda pútnicku palicu a vyberám sa za Láskou. Do dračej diery.

     Spustila som sa dole na dlhokánskom povraze a kráčam čudesnou krajinou duše. Pred sebou vidím zámok snov. Hneď je mi jasné, že Láska môže byť ukrytá len tam. Podišla som k bráne a vošla dnu. Láska ma zbadala, privítala ma objatím, no vzápätí sa zľakla. Vraj:

     ,,Kdeže si sa tu vzala, drahá Rozprávkárka? Veď sem do týchto tajných zákutí ani živáčik nedoletí..."

     ,,Prišla som ťa oslobodiť", vravím jej."

     ,,Načo?" pýta sa udivene. ,,Tu mi je dobre."

     ,,Nemala by si sa skrývať v zámku snov." odpovedám jej. ,,Tvoje miesto je medzi ľuďmi."

     ,,Tebe sa to ľahko hovorí..." zosmutnela Láska. ,,Ja by som sa aj vrátila medzi ľudí na svet, ale nemôžem. Stráži ma strašný drak."

     ,,Tak ho premôžem!" núkam sa jej.

     ,,To nie je len tak ľahko. Draka premôžeš iba tak, že vyslovíš jeho meno. A to neviem ani ja."

     ,,Musíme sa ho dozvedieť." usmievam sa na tú smutnú princeznú. ,,Vieš čo, ukry ma kdesi pod koryto. A keď príde drak, tak sa k nemu maj milo, pritúľ sa k nemu, aj priviň, vína mu nalej a ťahaj z neho rozumy."

     Princezná Láska si dala poradiť. Ukryla ma pod koryto a naliala do pohára červené, iskrivé víno. Len čo tak spravila, oblohu preťali dračie krídla a drak vletel oknom dnu. Uvidel víno, hneď si sadal ku stolu. No predtým silne potiahol vzduch, až sa mu zachveli nozdry na hlave.

     ,,Čo to robíš!?" začudovala sa princezná Láska.

     ,,Vetrím..." odpovedal jej.

     ,,A cítiš niečo?"

     ,,Áno, človečinu... Rýchlo mi povedz, kto je tu!"

     Nezdržala som sa a vystrčila hlavu spod koryta von:

     ,,Iba ja, Rozprávkárka, milý drak... Prišla som po princeznú Lásku. Musíš ju pustiť na slobodu."

     ,,A prečo by som mal?" odvrkol mi drak. ,,Uveď mi aspoň jeden dôvod."

     ,,Pozri sa na blog, sú tam samé potoky sĺz, každý tam narieka nad stratenou láskou. Sám uznaj, že to nemôže tak zostať."

     ,,No, hm, ako to povedať..." zamyslel sa drak, poškuľujúc so mnou po písmenkách v blogu.      ,,Človeče, vieš, že máš pravdu? Naozaj je tam celé more sĺz. A ja, že prečo tá človečina tak smrdí..."

     ,,Nesmrdí, ale bolí." odpovedám mu. ,,Preto sa musí princezná Láska vrátiť."

     Nemusela som sa mu viacej doprosovať. Dokonca som mu ani meno hádať nemusela. Krátko nám povedal, aby sme sa mu posadili na chrbát a vyniesol nás nazad do sveta ľudí. Vyložil nás pred dračou dierou. Princezná Láska ho pobozkala medzi oči a spôsobne mu povedala:

     ,,Nikdy ti nezabudnem, môj milý dráčik, že si ma pustil na slobodu. Na pamiatku chcem od teba iba jeden malý darček. Povedz mi, ako sa voláš..."

     ,,Bonifác." odvetil a od hanby sa začervenal. Radšej nám zamával chvostom na rozlúčku a strmhlav sa vrhol nazad do diery.

     A my dve teraz putujeme svetom a  klopeme  na všetky dvere, kde lásku stratili.