Rozprávkarka

EGREŠKA

V hrdle mi rastie divozel.

Tma, plná peny. Sklený peľ.

Tiene, čo plačú v rozochvenom prúti.

Nechaj ma.

Nepúšťaj na mňa

roj večne hladných,

zdivočených včiel.

Nezrelo,

egrešovo chutím.

Ešte ma nelám.

Neoberaj.

V kolenách sa mi krčí zviera,

kuna so smaragdovými očami

a srsťou lesklých objatí.

Ešte ju neber do náruče.

Ešte ma príliš drahý účet.

Vyskočí ti z pohladenia.

Újde(m)

a viac sa nevráti(m).

Nechaj ma...

VYPREDANÉ

V utorok mali vypredané.

Chcela som kúpiť kúsok z teba,

len čiaru z dlane,

jamku z pupka.

Bola to obyčajná hrubka.

Pobabrala mi celý diktát

mlčanlivého srdca.

Zježibabili sa všetky slovíčka.

Nechal si vo výpredaji

len kabát potulného hudca,

deravé vrecko,

z ktorého sa už dávno vytratila

naša pesnička.

Verklíková.

Bezočivá.

Jarmočná.

Z čakania v rade

je zas to isté:

statočná

nedostatočná.

V krku mi visí chumáč machúľ.

A pijan pijak

zas nasiakol alkoholom strachu...

ZAKÁZANÁ ZÁHRADA

Neklamať. Neklamať teba ani seba.

Ja som tá vlasatica,

čo denne padá dole výťahom

až do poštovej schránky

a tvári sa tak sebaisto,

hoci všetky poštárky na svete

už dávno majú mimoriadnu dovolenku

a z telefónneho zoznamu

nejaká zlomyslená ruka

vytrhla jarné hlaváčiky,

náš veľkolistý, zakázaný hrad.

Čakanie.

Veziem sa teda naspäť.

Poschodie za poschodím míňajú sa roky,

lenivá riečka sa dávno premenila

na dravý, ľaliový prúd.

Strháva všetko, čo z teba vo mne zastalo.

Čakanie.

Keď výťah konečne zastane,

už nevystúpim uprostred zakázanej záhrady,

posiatej horúčkovými horcami

a netopierím letom...

Zostanem visieť v bezvetrí.

A budem sa tam kolísať:

bim, bam, bim...

Bež naspäť, Bambi!

Pálim svoj zakliaty les a utekám...