Rozprávkarka

     Vonku je nežne daždivo. Mám také počasie rada. Vtedy totiž môžem sedieť pred krbom, s nohami vyloženými na drevenom stolčeku a pozerať sa do plameňov. Chalúpka sa jemne kýva na svojej stračej nôžke, len zľahka, v rytme vetra, z jednej strany na druhú. Rozprávky, čo sedia na klade pod povalou, sa kníšu spolu s ňou. Oči majú prižmúrené. Podriemkavajú. Sú uťahané, beťárky. Vybehali sa, keď svietilo slniečko. A keby len vybehali. Aj do trávy medzi sedmokrásky si ľahli a fúkali im pod sukničky. Preto som rada, že nevystrájajú a pokojne sedia na klade.  Nemusím ich hrešiť, ani napomínať.

    Tak to je aj dnes. Sedím si, sedím, do plameňov hladím, keď sa mi zrazu zdá, že niečo je inak ako inokedy. Poobzerám sa dookola. V Chalúpke je všetko na svojom mieste. Len oheň v krbe je akýsi čudný a tak divno blkoce! Zadívala som sa naň bližšie – a vtedy som to zbadala! Nebol to oheň, ale starec. Celý z plameňov: ruky, nohy, šaty, dokonca aj fajka, z ktorej bafkal. Len tak si sedel uprostred kozubu a vypúšťal do komína dymové kolieska.

     Otvorila som ústa, že sa ho spýtam, kde sa tu vzal, no predbehol ma.

     ,,Ešte ma chvíľku nechaj tu. Musím ich nájsť.“

     ,,Koho?“ chcela som vedieť.

     ,,No predsa malú baletku a jej vojačika. Prichádza ich čas!“

     ,,Akože prichádza ich čas?“ nechápala som.

     ,,A to si vravíš Pastierka rozprávok? Musíš predsa vedieť, čo sa stane s cínovým vojačikom a baletkou. Ktosi príde a hodí ich do ohňa.“

     Nuž, vôbec sa mi to nepáčilo. Hneď som ich začala očami hľadať, nech ich ochránim skôr, ako sa k ním dostane ohňový starec. Sedeli vedľa seba, na konci klady. Vojačik objímal rukou baletku okolo ramien a čosi jej šepkal do ucha. Iste ju utešoval, nech sa nebojí. Keď nič iné, aspoň zhoria spoločne v jednom ohni. Veď taký býva osud veľkých lások. Spoločne horieť aj dohorieť. To iba tie malé, ktoré za nič nestoja, majú odlišný čas horenia.  Zažmurkala som na nich! Vojačik si to všimol a odsalutoval mi nazad. Jeho gesto zazrel ohňový starec z krbu. Vstal a rozvíril svoj plášť. Plamene vzbĺkli. Vyšľahli dovysoka. Blkotali a praskali.

    To, čo sa však zdalo byť praskaním ohňa, boli slová, ktoré hovoril starec vojačikovi a baletke:

    ,,Poďte... Najprv to bude trochu bolieť, veď každá smrť bolí, ale ja som tu na to, aby som vás zbavil trápenia. Očistím vás od vášho tela. Zostanú z vás len dve horiace srdcia. Aj tie sa nakoniec zlejú v jedno!“

     ,,Ohó, pŕŕ, tak to už stačí, milý oheň!“ zastavila som ho. ,,Tu som doma ja! A ja budem rozhodovať, čo sa stane s mojimi rozprávkami!“

     ,,Chceš zmeniť to, čo bolo na počiatku dané?“ zadivil sa starec z ohňa. ,,Čo napísal sám pán Andersen?“

    ,,Áno!“ prikývla som. ,,Teraz som Pastierkou rozprávok ja! A nechcem, aby vojačik s baletkou zhoreli.“

     ,,Dobre!“ zašomral starec – oheň. ,,Dávam ti dve minúty. Ak dovtedy nevymyslíš iný záver rozprávky, tak si ich vezmem!“

    ,,Nevezmeš!“ zaťala som sa: ,,Pretože môj koniec je takýto: namiesto ženy, čo odhodila cínového vojačika a baletku do kozubu, prišlo dievčatko. Vzalo si obe figúrky. Odnieslo ich do záhrady. A tam ich zabudlo. Odvtedy tam vojačik s baletkou žijú. A budú tam žiť na veky vekov, tak ako sa patrí na riadnu rozprávku. Stačí ti taký koniec?“

     ,,Hm, hm, hm...“ zahmkal oheň. ,,A mám na výber? Musí mi stačiť.“

       Sadol si nazad do kozuba, vložil si fajku do úst, a fajčil, fajčil, fajčil. Keď dofajčil, schúlil sa do seba. Bol stále menší, až sa celkom stratil.  A ja tu teraz sedím pri zhasnutom kozube a spokojne sa dívam na cínového vojačika s baletkou. Naďalej sedia na klade vedľa seba. Baletka si položila hlavu na vojačikovo plece. Vojak ju objíma. A tak spia...