Rozprávkarka

Ťukám a ťukám do svojej klávesnice ako divoch, keď tu zrazu začujem iné  ŤUK. Hneď som spoznala, že nie je moje, pretože to, čo znie z klávesnice, znie ako škrabkanie mačacieho pazúrika. Toto bolo oveľa jemnejšie. Len také krátke cin... Pozerám sa, kto ma to ruší  pri mojej straaaaaašne zodpovednej práci, keď tu zrazu uzriem na druhej strane okna slnečný lúč. Nos mal prilepený o sklo a ako žmurká, tak žmurká. Otvorím okno a pýtam sa ho:

,,Čo nevidíš, že ešte pracujem?“

Slnečný lúč mi na to:

,,Poď von, chcem ti niečo ukázať.“

Vyšla som pred svoju rozprávkovú chalúpku, do záhrady. A čo nevidím: slnečný lúč si nezbedne skáče po posledných vločkách snehu, šteklí ich, až sa chichocú od smiechu. Sú také šťastné, že sa pod jeho dotykom rozplývajú od blaha. Ostala už len jedna, tá najväčšia a najkrajšia. Bielučká, ako vie byť len snehová vločka, s čipkovými okrajmi, ligotavá a vlhká. Slnečný lúč si to zamieril rovno k nej a hop na tú krásu.

 Vtom sa spod vločky ozvalo:

,,Joj... Nerob... Veď je to moja perinka... Tak dobre sa mi pod ňou spalo...“

Spod vločky vyšlo malé dievčatko. V zelenej sukničke a v zelených pančuškách. Na nohách zelené pantoflíčky, na bielej blúzke zelené gombičky a v dlhých trblietavých vláskoch zelené mašle. Od prekvapenia som takmer spadla na onú časť tela, ktorú sa nepatrí menovať v takejto nežnej rozprávke. Aj slnečný lúč si kľakol na kolená a zohol sa k drobučkému stvoreniatku v zelenej sukničke.

,,A ty si kto?“ pýta sa.

,,Nuž predsa Rusalkina víla.“ odpovedá drobček.

,,Kde si sa tu vzala?“

,,Poslala ma Rusalka, vraj jej v jazierku chýba vodník!. V chalúpke Zuzky rozprávkarky je ich rovných dvanásť. A ja mám priviesť jedného z nich.“

,,Je to tak?“ obrátil sa slnečný lúč ku mne.

,,Tak!“ prisvedčila som. ,,Ten najstarší je taký starý, že sa mu vek ani nedá spočítať. Stráži kapry v rybníčku. Vždy, keď prídu mrazy, ich ukryje do svojich fúzov, aby im bolo teplejšie. A aj ten najmladší má úctyhodný vek -  555 rokov!“

,,Toho poznám,“ prisvedčila malá víla. ,,Minule som s ním tancovala pri mesačnom svite. Je to skvelý chlapík, ten by bol pre Rusalkino jazierko ako stvorený.“

Slovo dalo slovo a tak sme sa pobrali k rybníčku. Bolo v ňom živo. Kapríčky lietali hore dole a hrali sa na schovávačku. Ukrývali sa vo fúzoch dvanástich vodníkov. Trčali im spomedzi nich len papuľky. Mala víla pribehla na okraj rybníčka, pekne sa poklonila a poprosila:

,,Vodníček Sníček, pôjdeš so mnou do Rusalkinho jazierka?“

Sníček zatrepal s fúzami, (odkryl tak troch kapríkov, ale nič si z toho nerobil) a vyskočil na kameň, čo leží vedľa rybníka. Od nadšenia zatlieskal nielen rukami, ale aj plutvami, čo mal miesto nôh.

,,Pravdaže pôjdem. “

,,A ako sa tam chcete dostať?“ opýtala som sa.

,,Akože ako...“ zasmiala sa malá víla. ,,Na slnečnom lúči!“

Hneď si aj sadla Svetláčikovi za krk. Vodníček Sníček za ňu. Aby nespadla, objal ju okolo pása a držal tak tuho, až sa začervenala.

Vzniesli sa nad zem... A teraz letia k tebe, Rusalka... Nesú ti pozdrav odo mňa, od kapríčkov aj ostatných jedenástich vodníkov.  No a kedže je to spôsobne vychovaný slnečný lúč, odovzdá cestou pozdrav aj Vikinke, Marte, Bublinke, Hanke, Diuške, Lenuške, proste všetkým z blogu, ktorých mám rada. Možno, že práve teraz vám robí na okno ŤUK!