Rozprávkarka

     Vysoko na oblohe, v tých najvzdialenejších vesmírnych diaľavách stojí zámok s vysokými vežami a nekonečnými ľadovými sieňami. Obkolesuje ho cimburie z bieleho snehu a inoväte. V zámku býva vesmírny kráľ so svojimi dcérami, hviezdami. O jednej z nich, Vianočnej hviezdičke, je táto rozprávka.

      Každý večer na zámku býva slávnosť. Rozsvieti sa tisíce svetiel. Vesmírny kráľ oblečie svoje dcéry do kožušteka tmy a odprevadí ich na nočnú oblohu.

      Len Vianočnú hviezdičku si nechá pri sebe. Je primalá na to, aby sama blúdila po vesmírnych diaľavách. A nielen malá, ale aj nezbedná. Len čo sa jej sestry hviezdy roztancujú na nočnej oblohe, pripne si na nohy strieborné korčule a naháňa sa po ľadových sieňach. Vesmírny kráľ to nemá rád, ale Vianočná hviezdička si nič nerobí z jeho napomínania. Sadne si na operadlo trónu a pýta sa:

      ,,Povedz mi, kedy ma oblečieš do kožušteka tmy a pustíš na nočnú oblohu?“

     ,,Nepáči sa ti v rodnom zámku?“

     ,,Páči. Chcela by som však vedieť, či je aj niečo krajšie ako on.“

     ,,Pre každého je krajšie niečo iné.“ múdro odvetil Vesmírny kráľ. ,,Ja mám najradšej tváre tvojich sestričiek, trblietajúce sa na nočnej oblohe. Tvoja matka Vlasatica zas oblaky, ktoré obklopujú Zem.“

     ,,Oblaky? Zem? Nikdy som o nich nepočula... Povedz, ocko, kde sú... A budem ich raz vidieť?“

     ,,Raz sa dočkáš. Ešte neprišiel tvoj čas. Ale na Zemi je veľa bolesti. Radšej si vyber inú planétu.“

      Vianočná hviezdička nechcela čakať. Len čo sa Vesmírny kráľ uložil na odpočinok, pripla si na nohy strieborné korčule, aby mohla nebadane vykĺznuť zo zámku. Korčule sa závratnou rýchlosťou rozbehli niekam preč, kam, to sama nevedela. Od strachu privrela oči. Je ešte malá, slabá, čo ak zahynie? Zrazu dopadla na niečo mäkké. Keď otvorila oči, zistila, že leží na oblaku. Zdvihla hlavu.

     Pod ňou sa rozprestieralo mesto. Z vysokej veže neďalekého kostola sa niesol slávnostný zvuk zvona. Všade sa usmievali tváričky detí a mladých dievčat. V uliciach mesta vybuchovalo šampanské, nad dverami z domov voňali vence zo smrečiny, zo široko roztvorenej brány radnice znela tichá pieseň o narodenom kráľovičovi.

     Pieseň hviezdičke prezradila, že mesto oslavuje narodenie Dieťatka, ktoré pred mnohými rokmi našli pastieri. Darmo však pozerala cez pestrofarebné sklá na oknách radnice... Dieťatko neuvidela, len stromček s ligotavými ozdobami a plamienky zapálených sviec.

      Chvíľu oddychovala na oblaku. Potom nazrela do pivničnej izbičky pod radnicou. V protiľahlom kúte uvidela posteľ. Ležala v nej stará žena, rozpálená od horúčky. Vedľa postele kľačalo uplakané dievča. Podvihlo oči a zbadalo v okne hviezdičku.

     ,,Ach,“ vzdychlo si ťažko.  ,Si jediná, čo sa na nás v tento deň prišla pozrieť.“

     Hviezdička sa zachvela od dojatia. Musí niekoho priviesť do chudobnej izby v pivnici. Niekoho, kto pomôže chorej žene a dievčatku. Zájde do radnice, kde znela pieseň o narodenom Dieťatku. Alebo radšej do kostola. Je to najvznešenejšie miesto v meste.

      Rozbehla sa na svojich strieborných korčuliach k oknám kostola. Uvidela vážneho, dôstojného pána v sutane. Kolená zapieral do kľačadla, pred sebou mal čiernu knihu so zlatými písmenami na obale. Keby bol zdvihol hlavu, iste by hviezdičku zbadal. Bol však priveľmi zahĺbený do čítania. Hviezdička pochopila, že tu by na pomoc márne čakala.

Pokračovanie zajtra.