Rozprávkarka

    Spím, spím, tým najsladším spánkom, akým dokážu iba pastierky rozprávok, keď mi tu zrazu do spánku vchádza šum. Ako keby mi do sna vletelo plno vtákov a prekárali sa, prekrikovali svojim štebotom. Lenže tento štebot a šum je iný. To nie sú hlasy mojich speváčikov, ktorí si urobili hniezda na smrekoch pri Chalúpke. Tie vždy znejú veselo, až roztopašne, naťahujú neviditeľné strunky v svojich hrdlách, cvendžia a cinkotajú, budíkujú a budia, oni to radi, potvory jedny!

     Ibaže v tom, čo sa teraz prediera do môjho sna, nie je to veselé a dobiedzavé ranné budíkovanie. Je v tom obava a strach. Vzrušenie. A smútok. Rozospato si sadám na posteľ, aby som sa pozrela, čo sa to v Chalúpke deje. Prvé, čo vnímam, je tma. Nikde ani len kúsok slnečného lúča. No aj v tej tme cítim, že čosi okolo mňa pobehuje. Vstávam, a len tak, bosá, v dlhej nočnej košeli, idem ku peci. Prihodím na zhasínajúcu pahrebu zopár drevených polienok. Plamene v pootvorených kovových dvierkach vyšľahnú a osvietia Chalúpku. Všade okolo seba vidím svoje rozprávky. Nespia, hoci by mali, je proste taký čas, keď spávajú nielen Rozprávkarky, ale aj rozprávky.  Vezmem vankúš, dám ho na koberec, sadám si naň ako Turek, čo sa chystá fajčiť z vodnej fajky a prísne sa ich pýtam:

     ,,Prečo nespíte?"

     Zašumia, zaševelia, prekrikujú sa, hovoria jedna cez druhú, nečudo, že im vôbec nerozumiem. Tak sa znovu hrám na prísnu a rozkážem im:

     ,,Ticho!“

     Potom si ich postupne začnem prezerať. Sú tu všetky. Moja obľúbená Ruža so svojim Slávičkom, Labutienka, Dievčatko so zápalkami, Nahý cisár, Pinocchio, Snehulienka aj jej trpaslíci, Malý princ so svojou Líštičkou, - teda skoro všetci. Až neskôr si všímam, že niekto tu predsa len chýba. Malé Dievčatko a Malý Chlapček.

    ,,Kde je Kay a Gerda?“ pýtam sa s hrdlom zovretým od strachu. Pastierky rozprávok sú zodpovedné za to, aby sa z Rozprávkova nik nestratil – a ja zrazu neviem, kde sa podeli hlavní hrdinovia jedného z mojich najmilších príbehov.

    ,,Gerda odišla.“ odpovedá mi Pinochio. ,,A Kay ju šiel hľadať.“

    ,,Hádam je to naopak!“ priečim sa. ,,Podľa pána Andersena, kráľa Rozprávkarov, odišiel Kay. A hľadať ho šla Gerda.“

    ,,Ten príbeh sa už skončil.“ pokrčil plecami Pinochio.

    ,,Neskončil!“ protirečil mu Dedo Vševedo. ,,Má pokračovanie. A v ňom je všetko naopak. Stratí sa Gerda a Kay ju musí hľadať.“

    ,,Akí ste len mudrlanti!“ zamračím sa. ,,Nech je to akokoľvek, Chlapček a Dievčatko sú práve teraz sami. Stratení. Kdesi v tme. Musím isť za nimi!“

    Neobula som sa, ani neprezliekla. Pri rozprávkach človek nesmie čas strácať zbytočnosťami. Naboso, oblečená len v dlhej bielej nočnej košeli, som išla hľadať tých dvoch Stratených. Zastala som pri smrekoch, reku, že si vypýtam radu od svojich speváčikov – a aj sa mi jej dostalo. Vraj mám ísť do svojej hory, až na jej samý vrch, tam videli osamoteného Chlapčeka, ako smúti nad svojou bezradnosťou. Vybrala som sa teda naznačeným smerom. Vyjsť na kopec nie je jednoduché, no občas robia obavy  zázraky a tak sa kde nič, tu nič, na mojich bosých nohách odrazu zjavili sedemmíľové čižmy. S nimi som bola na vrcholku hory coby dup. Kay tam naozaj bol. Už nestál, hoci mi to vtáčiky ešte pred chvíľou vraveli. Sedel chrbtom opretý o strom, s hlavou v dlaniach. Prisadla som si k nemu a pýtam sa:

    ,,Čo sa deje, miláčik?“

   ,,Odišla...“ odpovedal mi tíško. ,,Vytratila sa a ani neviem, kedy. Neviem prečo. Neviem, kam.“

   ,,Môžeme ju hľadať spolu.“ ponúkla som sa. ,,Iste je kdesi v svete rozprávok. Veď kde inde by sa Dievčatká mohli skryť?“

    Kay neodpovedal a podľa toho som vedela, že sa mu smútok zahryzol hlboko do srdca. Dostala som oňho strach, nepoznám horšiu chorobu ako smútok v srdci. Rozmýšľala som, ako mu pomôcť. Nevdojak som pri tom zdvihla oči hore, k nebu. Noc zhasínala a hviezdy bledli. No jedna z nich stále jagavo svietila, trblietala sa, žmurkala jasným, teplým, žiarivým svetlom. Bola to hviezda Malého princa. Dokonca bolo vidieť aj postavu, ako stojí pri ohrádke a polieva záhon s ružami. Vtedy mi čosi prišlo na um. Tá postava nemohol byť Malý princ. Ten bol predsa aj s Líštičkou v mojej Chalúpke. A ak to nie je Malý princ, tak to môže byť iba stratené Dievčatko.

     ,,Už viem, kde je...“ šepla som tíško Kayovi. ,,Pozri sa, tam...“

     Ukazujem mu prstom na hviezdu, aj keď prstom sa ukazovať nemá.

    ,,Prečo tam odišla?“ pýta sa ma so žiaľom v hlase.

    ,,Dievčatká občas potrebujú samotu, aby si upratali srdce. A nieto miesta, na ktorom sa to dá lepšie, ako na hviezde Malého princa.“

     ,,Vráti sa?“

   ,,Pravdaže...  Gerda nemôže byť bez svojho Kaya. Poď pekne nazad do Chalúpky. Ani sa nenazdáš a príde aj ona.“

    Poslúchol ma. Len čo sme sa ocitli v Chalúpke, postavil sa k oknu a pozoroval hviezdu. Bolo ju vidieť ešte aj potom, keď slnko začalo stúpať nad horu. No len čo sa rozvidnelo a hviezda celkom zhasla, dvere na Chalúpke sa otvorili a v nich sa objavilo Dievčatko. Všetky rozprávky sa rozchichotali, zvedavé, ako dopadne ich zvítanie. No keďže láska potrebuje samotu, karhavo som ich napomenula, nech tých dvoch nechajú na pokoji a vzala som ostatné rozprávky k svojim smrekom.

    Teraz tam všetci spolu sedíme, počúvame speváčikov a tešíme sa, že Kay s Gerdou sa našli.