Rozprávkarka

Včera pred polnocou ma schytilo také riadne svrbenie krvi. Neviem, či ten pocit poznáte. Jednoducho vás svrbí krv. Urobí vám z rána večer, z polnoci pravé poludnie a zo svitania súmrak. Nehodno si ju vtedy nevšímať. Každé svrbenie krvi má svoju príčinu. Malo ju aj to moje. Prsty, ktorými zvyčajne hladkám svoju striebornú krásku, sa rozhodli, že mi vyhlásia štrajk. Urobila som totiž niečo, čo oni nemajú radi. Na pár dní som im dala dovolenku. Lenže moje prsty sú workoholici a ak necítia pod bruškami zamatovú čerň kláves, tak z toho ochorejú. Dostanú vysokú horúčku a priam sa trasú, aby mohli znova štekliť striebornú krásku po jej písmenkách. Stalo sa tak aj včera. Na ich naliehanie, prosby, ba dokonca aj vyhrážky, som sa napokon rozhodla, že nechám tie svoje prsty na chvíľu tancovať po klávesnici a oči šmírovať po blogu. Uložila som rozprávky do vankúšov, napravila im perie pod hlavou a vybrala sa na vander. Inkognito. Veď to robieval aj kráľ Matej, keď chcel vedieť, ako sa vodí jeho kráľovstvu. Ja síce nie som kráľovná, len malá Rozprávkarka, ale to, ako sa vodí blogom, som chcela vedieť. Natrafila som na pár takých, v ktorých bolo smútku viac ako hviezd na nebi. Napríklad v Zuzankinom. Zľakla som sa a zavesila jej do komentov zopár písmenok. Pre potešenie. Potom som vzala svoju rozprávkarskú palicu a vandrovala ďalej. Stretla som Altanečka, sprevádzala ho (ako vždy) jeho verná desinka a zopár skvelých fotografií. Stretla som aj Muffinku, svoju učnicu. Pýtala sa ma, kedy bude bosorkársky sabat. Vysvetlila som jej, že taký pravý býva iba raz za sedem rokov počas Veľkého Beltainu. Keby niekto chcel vedieť, kedy to je a čo sa počas neho robí, ťuknite mi, napíšem vám to do odkazovky. Poklebetila som si s Muffinkou a zamierila k básničkárom. K tým mojim obľúbeným, Martinovi a Vladkovi. Koťuhy, aj keď som prišla inkognito, hneď vedeli, koľko bije. Je reku, Taká ďaleká, a Vladko na to: blízka. Podobne aj Martin. Nakukla som aj do blogzinu, ako inak? A pošepkala Sooshn čosi do uška. Tajomstvo. Nemusí ho vedieť každý.

Zamierila som aj ku Kity. S ňou mám totiž plán. Sľúbila mi, že sa mi bude starať o Rozprávkovo, kŕmiť leva a pásť miesto mňa rozprávky. Chystám sa totiž na dovolenku. Aj destináciu som si už vybrala. Je to hviezda Malého princa. Rozhodla som sa, že tam odnesiem tú svoju nepokojnú krv, čo mi nedá v noci spávať a núti ma šmírovať po blogoch.

Chvíľu som rozmýšľala, ako sa tam čo najskôr dostať. Do úvahy prišli sedemmíľové čižmy, ale tie boli ďaleko, až v Rozprávkove. Tak som sa rozhodla, že zastavím prvý spoj, čo pôjde okolo. Nemusela som dlho čakať. Okolo mojej hlavy preletelo pár mušiek – svetlušiek. Hovorím im:

,,Potrebujem sa dostať tam a tam, zaplatím tým a tým.“

,,Kam tam?“ pýta sa najväčšia svetluška. ,,A čím tým?“

,,Čo sa tak vypytuješ...“ zahriakla ju najmenšia. ,,Veď Rozprávkarka je taká priezračná. Vidno jej až na dno srdca.“

Vzali ma medzi seba a odniesli ma do najhlbších hĺbok nočnej oblohy. Teraz som na hviezde Malého princa, odpočívam a usmievam sa. A vy vôbec neviete, že sa práve na vás pozerám!