Rozprávkarka

     Stál v hmle, trochu osamotený, zahalený jeseňou.  Vždy bol plný síl, kráľom okmihu. Dominoval nad všetkým, čo sa pri ňom ocitlo. Teraz mi pripadal krehký a zraniteľný. Chvel sa. Čakal na mňa. Možno sa bál, že je to jedna z mojich posledných jesenných návštev. Alebo myslel na dlhú zimu, kedy sa nad krajinou zjaví opar a všetky cesty, ktoré vedú do mojej Chalúpky, prikryje vrstvička snehu. Vrstvička, ktorá bude rásť. Zväčšovať sa o ďalšie vločky, až kým sa z nej nestane celistvá, snehobiela iskriaca pena.

      Chcel sa so mnou rozlúčiť. Obdarovať ma. Podišla som bližšie k nemu a dotkla sa ho. Rozochvel sa ešte viac a dal mi svoj prvý dar. Dotyk, taký jemný a nežný, že sa mi napla pokožka. Vtiahla som do seba jeho vôňu. Poznala som ju, nezmenila sa. Bola rovnako dráždivá ako krehká. Nezdržala som sa a vtisla som mu bozk. Na také miesto, kde sa mu chveli drobné kvapky dažďa. Priložila som si tam pery a ochutnávala ich. Aj kvapky voňali. Nechali mi na ústach chuť mokrej jesene.

     Za ten bozk mi dal svoj druhý dar, ešte cennejší ako ten prvý.

     Poslednú ružu, čo na ňom kvitla. Bielu. Rovnako krehkú ako on.

     Lúčila som sa s ním dlho, pretože tak, ako on, aj ja som vedela, že je to jedna z mojich posledných jesenných návštev záhrady. A že podobnú krásu dostanem až na jar...  Keď som odchádzala, dal mi tretí dar: dúhovú spŕšku kvapiek, čo sa mu trblietala na listoch.

       Patril k tým, ktorí vzbudzujú nežnosť v duši. A ktorým máte chuť zašepkať:

      ,,Milujem tvoje dotyky. Pri tebe mi je vždy tak krásne..."