Rozprávkarka

Aj keď sa Bertrand bál najstrašnejšej zo všetkých smrtí - bezcitnosti, rozhodol sa, že túto obeť v mene lásky prinesie. Postavil sa pred Snehovú dievčinú. Na chvíľu sa mu zazdalo, že kdesi z diaľky k nemu zaznel hlas otca pravej Snehovlásky a hovorí mu:

,,Nesmieš sa báť..."

Ale bál sa. Snehová dievčina sa len krátko zasmiala , premenila sa na závan víchrice a vletela mu do srdca. Bertrand krátko vykríkol a mocne si pritisol dlaň  na prsia. Potom jeho oči stratili lesk a srdce skamenelo. Nepadol na zem mŕtvy, ale zostal kdesi medzi životom a smrťou, premenený na ľadovú sochu.

,,Odeste to haraburdie," rozkázala Snehová dievčiná. Vetry schytili sochu a odniesli ju až tam, kde sa končilo Ľadové kráľovstvo. Tam našiel zľadovateného, mŕtveho Bertranda Král veterných smrští. Odviezol ho na malom člne cez šíre more do mestečka na pobreží. Len čo Betrtrandova matka uvidela syna, premeneného na kus ľadu, pribehla k nemu a kŕčovito ho objala. Srdce jej puklo od bolesti. Veterný kráľ ju pochoval do plytkého hrobu, postavil sochu doprostred námestia a zostal bývať v rybárskej chalúpke.

Prešla zima, prešla jar, do mesta vošlo leto. Všetko naokolo rozkvitlo, lúky, ulice, ba aj okná rybárskeho mestečka. Iba ľadová socha stála naďalej uprostred námestia, ani živá, ani mŕtva, len studená. Taká studená, že každý vtáčik, čo preletel vedľa nej, padol na zem mŕtvy. Ľudia sa báli tej čudnej sochy. Šírila vôkol seba najstrašnejšiu zo všetkých smrtí - chlad a bezcitnosť. Najprv sa odsťahovali z námestia, potom z priľahlých ulíc, až mesto celkom osirelo. Len v rybárkinej chalúpke naďalej býval Kráľ veterných smrští. Veril, že dobro raz zvíťazí a že tam, kde sa ľudská láska stráca, príde jej na pomoc iná, láska večného pokoja.

Neveril nadarmo. Vládca všetkých lások sa už dlho márne prizeral na ten zápas medzi dobrom a zlom, životom a smrťou. Zvolal všetky vločky, lietajúce po oblohe a vdýchol im svoj dych. Snehová chumelica sa vzápätí premenila na dievčinu, ešte krajšiu a láskavejšiu, ako kedysi. Len vlasy nemala biele, ale pozlátené leskom vychádzajúceho slnka.

,,Snehovláska," začula tichý hlas v sebe. ,,Ponáhľaj sa do mesta na pobreží. Čo tam nájdeš, je tvoje."

 Mnoho dni putovala dievčina, kym sa dostala do pustého rybárskeho mestečka. Len čo uvidela zakliatého Betranda, pochopila, že je to ten, ktorému má svoje srdce priniesť ako dar. Rozbehla sa k nemu a pritisla si líce na jeho tvár. Aký bol krásny - ale aký studený! Z oka jej vypadla slza, horúca ako iskra. Socha sa zachvela:

,,Aký zvláštny oheň sa ma to dotýka..."

,,To nie je oheň, ale láska... Vložila Ťa do môjho srdca. Len vďaka tomu som dostala silu oživiť ťa." zasmiala sa šťastne Snehovláska.

Bertrand ju objal okolo pliec. Zaviedol ju do domu svojej matky, kde našli Snehovláskinho otca. Vôbec si nevšimli, že sa za nimi ženie deväťstodeväťdesiatdeväť  zemských vetrov na čele s Víchricou zlostnicou. Už sa nemali čoho báť... Zlostnica stratila nad nimi svoju moc. Ochránili ich pred ňou plamienky ich sŕdc. Len jeden zo samopašných vetrov uchmatol Snehovláske svadobný závoj z hlavy. Odvtedy ho Zlostnica každú zimu nahnevane trhá nad ľudskými príbytkami a premieňa ho na snehové vločky. Ale nad domami, do ktorých vošla láska večného pokoja, nemá moc. Tam totiž žijú s nami aj tí, čo sa už dávno zmenili na tiene.