Rozprávkarka

     Iste poznáte rozprávku o Kayovi a Gerde, o dievčatku, čo silou svojej lásky zlomilo moc Snehovej kráľovnej. Kay a Gerda sa vrátili do svojich domovov. Čo sa však stalo s kráľovnou, tou chladnou, ľadovou krásavicou, ktorá nevedela precítiť ani hnev, ani radosť, ani súcit, ani zármutok? Kayov odchod sa dotkol jej ľadového srdca. Nebol to žiaľ, iba ďaleký závan smútku, no aj ten stačil Snehovej kráľovnej na to, aby zapriahla do zlatých saní sedem párov bielych koní a dala sa odviezť až na druhý koniec sveta, za nedostupné horstvá Antarktídy. Tam, kde žilo sto zemských vetrov a ich sestra Víchrica Zlostnica. Snehová kráľovná sa vydala za najstaršieho z nich, Kráľa veterných smrští. Žila s ním v priestrannom ľadovom zámku, kde nikdy nesvietilo slnko a nespievali vtáci. Mala všetko, čo chcela, petože kráľ ľúbil svoju krásnu, ľadovú ženu. No aj tak nemohla zabudnúť na teplo, sálajúce z Gerdiných očí.

     Kráľovnej sa onedlho narodila dcérka, rovnako krásna ako ona sama. Vlásky mala biele a priezračné ako vločky snehu, preto jej dali meno Snehovláska. Snehová kráľovná jej večer čo večer rozprávala o dvoch deťoch, čo kedysi navštívili jej kráľovstvo. Vkladala do slov celú bolesť svojich spomienok, ale aj údiv nad veľkosťou ľudskej lásky, ktorá vyslobodila Kaya zo zajatia.

     A Snehovláska?

     Nebolo dychtivejšieho poslucháča. Každý večer znova a znova prosila matku:

     ,,Porozprávaj mi o svete ľudí."

     Po rokoch z nej vyrástlo nežné dievča s horúcim srdcom, ktoré túžilo poznať svet ľudí a milovať ho. Často sedela na balkóne ľadového zámku a pozerala do belostných diaľok pred sebou.

     ,,Braček mráz," zašepkala raz a na perách jej rozkvitol žiarivý biely kvet. ,,Zanes ma do sveta ľudí..."

     ,,Nemôžem, Snehovláska..." zaševelil mráz. ,,Nevládal by som ťa uniesť až tak ďaleko.

     ,,More, more..." - zavolala na zamrznutú hladinu pod zámkom. ,,Odnes ma odtiaľto."

     ,,Ja by som rado," odpovedalo jej more. ,,ale som spútané ľadovými obručami. Pomôž mi, Snehovláska, a ja pomôžem tebe."

     ,,Ako ti mám pomôcť?"

     ,,Zohrievaj svojim srdcom moje vody. Keď sa roztopia, kryhy ťa zanesú k ľuďom."

     Snehovláska otvorila dvere balkóna, prekĺzla škárou medzi mrežami a zbehla k moru.

     ,,Už som tu..." povedala mu. ,,Hneď začnem topiť tvoje ľady."

     Ale more neodpovedalo. Pozorne načúvalo, lebo v diaľke čosi šumelo, vzdúvalo sa a praskalo.

     ,,Ach, Snehovláska," zvolalo. ,,Blíži sa Víchrica Zlostnica. Radšej sa vráť do zámku. Zle bude, keď ťa tu nájde..."

     Dievča ho chcelo poslúchnuť, ale už bolo neskoro. Víchrica víťazoslavne zakrúžila nad ňou.

     ,,Nikdy neprinesieš ľuďom teplo. Zaklínam ťa, aby si sa premenila na snehovú chumelicu, na ľadové krupobitie a na zimu. Takú, čo sa na zemi nikdy neskončí."

     Kliatba Víchrce Zlostnice sa však nenaplnila celkom. Snehovláska sa síce premenila na chumelicu, ale nie ľad a krupobitie. A keď ju na jeseň vetry odviali zo štítov hôr do dolín, prikrývala zem ako hrejivá snehová perina. Občas pritisla tvár na  obloky, aby uvidela aspoň kúsok z toho neznámeho sveta, o ktorom jej rozprávala matka. Nikto však nevedel, že sa za oknami skrýva Snehovláska, dcéra Snehovej kráľovnej. Veď z jej krásy nič nezostalo, len tisíce snehových vločiek a ľadové kvety.

     Až raz... Ale o tom až nabudúce.