Rozprávkarka

     Začalo sa to všetko tým, že ma riaditeľka Domova pre týrané ženy pozvala na akúsi ich akciu. Otvárali práve kurzy pracovnej terapie. Domov nebol veľký, žilo v ňom asi tridsať žien. Niektoré z nich mi riaditeľka predstavila. Najviac ma zaujala mladá žena, ktorú nazvem Marcelka. Pravé mená svojich chránenkýň riaditeľka tajila. Vraj kvôli ich bezpečnosti, ako ochranu pred tými, čo im dlhodobo ubližovali a prenasledovali.

     Marcelka dostala v Domove malú, ale  peknú, moderne zariadenú izbičku. Prišla sem asi pred pol rokom, aj s malým, vtedy trojmesačným bábätkom. Jej príbeh bol krátky, ale tragický. Už od detstva trpela duševnou chorobou, pre ktorú bola často hospitalizovaná na psychiatrii. Mala iba otca, ktorý  sa o ňu príkladne staral, vediac, že jeho dcéra potrebuje odbornú pomoc. Miloval ju takú, aká bola, aj s duševnou poruchou. Prial jej šťastný a krásny život. Marcelka si želala mať vlastnú rodinu a deti, no lekár jej to neodporúčal, vraj pôrodom by sa mohol jej stav zhoršiť. Rešpektovala to a zmierila sa s tým, že nikdy nebude mať deti.  Ako dvadsaťročná sa však spoznala s Jurajom. Bola to láska na prvý pohľad. Marcelka sa po uši zaľúbila. Nečudo, veď Juraj bol prvý, čo o ňu prejavil záujem ako o ženu. Marcelka síce nebola škaredá, ale ani pekná a zvláštny výraz v jej tvári, ako aj večný tik ľavého viečka na prvý pohľad prezrádzal, že nie je celkom v poriadku. Zdalo sa, že Jurajovi to nevadí. Požiadal Marcelku o ruku. Tá dobrú novinu išla zvestovať otcovi. Ten bol opatrnejší – zistil si o Jurajovi všetko, čo mohol. Prišiel na hrozné veci. Juraj mal za sebou pohnutý život človeka, čo žil na hrane zákona, pár krát bol trestne stíhaný. Preto otec Marcelke vzťah s Jurajom zakázal. Ale už bolo neskoro. Marcelka nosila pod srdcom dieťa. Rozhodla sa, že sa za Jura vydá. Odsťahovala sa k nemu a žila s ním.

     Od tej chvíle Marcelkini otec o dcére nič nepočuli. Ako keby sa pod ňou zľahla zem. Keď jej volal, vždy zdvihol Juraj. Vynadal mu, že chcú mať pokoj, nech nevolá. Keď prišiel na návštevu a zvonil pri dverách, nikto mu neotváral. Ani len pri narodení svojho vnúčaťa nemohol byť... Otca to tak zlomilo, že dostal infarkt. Marcelka zostala sama.

      Nik nevedel, koľko bolesti, týrania, žiaľu a zúfalstva prežila za ten čas, čo bola s Jurajom. Bil ju aj vtedy, keď bola tehotná. Jej psychický stav sa začal rapídne zhoršovať. Jej krehká duševná rovnováha, ktorú chcela nájsť v partnerskom vzťahu, sa celkom zlomila, keď sa jej narodilo dieťa. Ocitla sa znovu na psychiatrii. Maličké dievčatko, ktoré porodila, zostalo v rukách muža, čo ju týral. To Marcelka nezniesla. Ušla z psychiatrie a prišla si domov pre dcérku. Musela vystriehnuť chvíľu, keď Juraj nebol doma. Vzala dieťatko, najnutnejšie veci a išla hľadať pomoc. Našla ju v Domove pre týrané ženy. Tam ju prichýlili aj s dcérkou. Zdanlivý pokoj však netrval dlho. Juraj ju tu našiel. Dal na súd žiadosť, aby ju zbavili pre duševnú poruchu svojprávnosti. A vzali jej dieťa. Paradoxne sa však nechcel o dcérku starať sám – ale dať ju do ústavnej starostlivosti. Že si našiel zamestnanie v zahraničí a bude robiť tam. Súd neprisúdil dieťa ani jednému. Rozhodol, že dievčatku bude najlepšie v ústavnej starostlivosti štátu. Maličkej hrozilo, že sa ocitne v Detskom domove. Vtedy sa Marcelka rozhodla pre neuveriteľnú vec – vybrať svojej dcérke pestúnov, čo sa budú o dieťatko starať, kým sa dá sama do poriadku. Za pomoci riaditeľky Domova pre týrané ženy sa jej to podarilo. Juraj síce proti tomu protestoval, ale pestúni, ktorým Marcelka malú zverila, s ním vedeli spravili poriadok. Keď sa dobíjal do ich domu, zavolali na neho políciu a dali na neho trestné oznámenie. Marcelka odišla z Domova pre týrané ženy asi po pol roku – zas len na liečenie v psychiatrickej liečebni. Nech však bola kdekoľvek, vždy mala pri sebe album s fotografiami svojej dcérky a s nadšením ich každému ukazovala. Pestúni sa k nej zachovali veľkoryso. Chodia ju pravidelne navštevovať aj s dievčatkom. A Marcelka verí, že raz, až sa celkom uzdraví, sa bude môcť o svoju dcérku starať sama.