Rozprávkarka

    V Hvozdnici žil bohatý gazda Rovňan. Pre jeho spravodlivosť si ho Hvozdničania vybrali za richtára. Žena mu dávno umrela. Zanechala mu jedinú dcéru, Terezku. Tá otcovi vynahradila stratu milovanej ženy. Starala sa o neho, ako najlepšie vedela.  Ešte ani poriadne neodrástla z detských šiat a už otcovi na roli pomáhala, ráno ovečky z maštale na pašu vyháňala. Zastala si aj všetku prácu v dome: varila, piekla, prala. Jej otec sa vždy v čistom nosil. Na také dievča by bol každý rodič hrdý, navyše keď do krásy a statočnosti vyrástla.

    Raz išla Terezka na potok košele prať. Ako tak perie, zbadala, že sa čistá a priezračná voda na krvavú mení a košele jej farbí do červena. Zdvihla hlavu, aby sa pozrela, čo sa to s potokom stalo. Kúsok nad brehom uzrela mládenca. Mal strašnú ranu na ramene a tú si umýval vo vode. Naľakaná Terezka hneď pribehla k nemu a spýtala sa ho, ako k tej rane prišiel.

     „Turci napadli našu dedinu!“ odpovedal jej mládenec. „Sestru mi násilím do otroctva brali, matku zabili. Chcel som ich brániť a takto som dopadol. Ledva som pred ich šabľami do hôr utiekol!“

     Terezka mu obviazala ranu. Potom zaviedla mládenca do rodičovského domu. Tam rozpovedala otcovi, o čom jej neznámy hovoril.

    „Nedá sa nič robiť!“ vzdychol si hvozdnický richtár. „Musím ťa brániť pred Turkami, Terezka…. Zájdem ku kováčovi, aby mi prekul pluh na meč a na brnenie!“

     Richtár odišiel za kováčom a Terezka osamela.

    Turkov je priveľa. pomyslela si. Otca mi premôžu a zabijú. Musím sa obrániť sama. A nielen seba, aj ostatných treba zachrániť…!

     Zašla do izby, kde mal otec ukrytú richtársku truhlicu. Vybrala z nej všetky zlatky. Zviazala ich do bielej šatky a vložila si ich do záhrenia. Zabočila aj do komory, kde mali uloženú poživeň. Nabrala slaniny, klobásy, údené i buchty, čo ráno napiekla. To všetko dala do batôžka a pohla sa k dverám.

    Zranený mládenec, ktorý ju sledoval z kúta kuchyne, sa jej opýtal:

    „Kdeže sa zberáš, Terezka?“

    No ona mu neprezradila svoj úmysel, len chcela vedieť, kde má Turkov hľadať. Na mnohé naliehanie  jej prezradil, že sídlia neďaleko cesty, čo vedie do ich dediny. Terezka sa tam vybrala. Chcela byť čím skôr pri Turkoch, a tak si skrátila cestu cez hvozdy. Vynorila sa z druhej strany, odkiaľ Turci nikoho nečakali. Kľakla si s batôžkom najchutnejších dobrôt na chrbte a kolenačky sa pobrala rovno k tureckému agovi. Ten sa práve veselil so svojimi štyrmi ženami v zlatom vyšívanom stane. Janičiari, čo strážili stan, všimli si krásne dievča. Upozornili agu na to, že sa k ním blíži biela a nežná prepelička.

     Aga vybehol zo stanu. Terezka pred ním prestrela obrus a ponúkla ho, aby sa s ňou najedol. Aga sa nedal núkať. Holými rukami sa pustil do šunky, do klobásky i do slaninky. Najviac mu chutili buchty, čo ráno Terezka napiekla.  Keď Terezka videla, že je v dobrej nálade, osmelila sa. Vytiahla spoza záhrenia batôžtek so zlatkami a dávala ho agovi.

     „Čo mi to dávaš?“ opýtal sa jej prekvapený Turek.

     „Výkupné za našu dedinu!“ odvetila mu Terezka. „Budeme vám dávať toľko každý rok, ak nás necháte na pokoji a obídete nás.“

     Lakomý aga ponuku prijal. Len požiadal Terezku, aby vždy k výkupnému pribalila aj všetky tie dobroty, ktoré mu prestrela pred stanom. Potom rozkázal janičiarom, aby Terezku odprevadili na koňoch do dediny. Tá sa však vyhovorila, že má zdravé nohy a že ju netreba odprevádzať. Šibla bokom do hvozdov a zmizla spred ich očí.

     Turecký aga dodržal sľub. Pre výkupné, ktoré mu krásne dievča donieslo, obišiel Hvozdnicu a išiel plieniť inde. Iní zas hovoria, že sľuboval plano, robil si zálusk na Terezku.  Nechcel to však dať najavo pred svojimi štyrmi ženami, ktoré zo stanu všetko sledovali. Počkal, kým sa zvečerí. Potom poslal janičiarov do húšťav, v ktorých zmizla Terezka. Tí však v hvozdoch zablúdili a nikdy dievča nenašli.

     Aj preto sa Hvozdnici hovorí Hvozdnica…

   Turci odišli a Terezka sa vydala za mládenca, ktorého našla pri potoku. Starala sa o neho tak dobre ako o otca.  Aby sa k ním Turci už nikdy nevrátili, každý rok piekla lekvárové buchty. Kládla ich na kraj cesty, ktorá viedla od považského panstva k Hvozdnici. Keď umrela, robili to po nej ostatné hvozdnické dievčatá. Tento zvyk zostal, aj keď sa z doliny Turci nadobro vytratili. Buchty si z kraja cesty rozoberali okoloidúci pocestní a žobráci.

x x x

    Mnohé dediny a obce skrývajú v svojich názvoch staré povesti. Toto je jedna z nich a ,,našla" som ju počas svojich obľúbených potuliek. Teda nie dedinu, tú už poznám dávnejšie, ale povesť. Porozprával mi ju taký starý ujo, ktorý vedel aj množstvo iných zaujímavých veci, o Keltoch a starých Slovanoch. Ale o tom možno nabudúce.