Rozprávkarka

       Pred nedávnom sa mi dostal do rúk pozoruhodný článok z týždenníka Kultúra, kde sa písalo o histórii Slovenska z pohľadu poľských dejín. Autorka, Nora Verešova, v ňom cituje viacero poľských prameňov – kroniku Galla Anonyma, Uhorsko-poľskú kroniku a Veľkopolskú kroniku.

      Rozoberá v nej zaujímavé obdobie – koniec desiateho storočia. Z hľadiska Slovenska je toto obdobie výnimočné z viacerých hľadísk. Jedna sa takmer o celé storočie, do ktorého spadá zánik Veľkej Moravy. Nitrianske a Moravské kniežatstvo postupne asimilujú vodcovia staro maďarských kmeňov do svojho vlastného štátneho útvaru. Zdá sa, že kontinuita slovenských dejín automaticky nadväzuje na dejiny Uhorska. Tak sa o tom dočítame v historikmi akceptovaných a uznávaných prameňoch: franských, byzantských či rímskych kronikách a análoch. Podľa mnohých z nich Veľká Morava končí bitkou medzi Bavormi a Staromaďarmi v roku 906 pod Preslavovým hradiskom. V nej totiž vraj zahynul (taktiež len podľa frankofónnych či byzantských kroník) Svätoplukov dedič, panovník Veľkej Moravy, Mojmír II.

      Je nespochybniteľné, že taká veľká ríša, akú spravoval Svätopluk, nemôže skončiť z jedného dňa na druhý. Veľká Morava musela odchádzať zo scény dejín omnoho dlhšie. Prinajmenšom to jedno záhadné storočie, ktoré sa akoby zo slovenskej histórie vytratilo. Alebo – povedané presnejšie – je naň nazerané iba zo zorného uhla ranného Uhorska.  V popredí záujmu historikov sú otázky o násilnej, či prirodzenej asimilácii, o kolaborácii veľkomoravskej šľachty s uhorskou. Vytvára sa tak obraz o Slovensku, ktorý nemusí byť celkom pravdivý.

     Ak sa chceme pozrieť na desiate storočie celkom zblízka, musíme si odmyslieť dnešné hranice. Ako záchytný bod nám zostáva len jedna – Dunaj. Je tam zlomový bod medzi viacerými etnikami: maďarským, franským a slovanským. Maďari ako posledné etnikum, čo sa tu usídlilo, sa snažia rôznymi prostriedkami ,,zaujať vlasť“ – čo v konkrétnom význame znamená vojenské, ale aj politické výboje. Nebudeme sledovať ich púť na juh a západ. Pre nás je dôležité, až kam sa dostali v rámci územia Slovenska.

      Vo viacerých kronikách sa píše, že Arpád zaujal Nitru. Je teda jasné, že mu podľahlo Nitrianske kniežatstvo. Zabral aj Moravské, po už spomínanej bitke v roku 906 obsadil Preslavovo hradisko. O tom, ako hlboko sa však jeho vojenské družiny dostali na ostatné územie Slovenska, však možno polemizovať.

      Nora Verešová v svojom článku Boleslav Chrabrý a Slovensko uvádza citáciu z poľskej kroniky Galla Anonyma: (Boleslav Chrabrý) Uhrov (viackrát) úplne v boji premohol a celú ich zem až k Dunaju podrobil svojmu panstvu. Správu Galla Anonyma v istom zmysle dopĺňa Uhorsko-poľská kronika z tridsiatych rokov 13. storočia, ktorá popisuje uhorsko-poľskú hranicu za Boleslava Chrabrého: Keď zhromaždil (Boleslav Chrabrý) svoje vojsko, prišiel ku kráľovi pred Ostrihom a tu na hraniciach Poľska a Uhorska postavili svoje stany. Lebo hranice Poliakov siahali k brehu Dunaja k hradu ostrihomskému. Odtiaľ šli k hradu jágerskému, potom k rieke, ktorá sa nazýva Tisa, ustupujúc, skrúcali sa vedľa rieky, ktorá sa nazýva Cepla (Topľa) až k hradu Salis.

     O čosi ďalej sa nachádza ďalšia veľmi dôležitá zmienka, dokresľujúca teritoriálne pole pôsobnosti poľského Boleslava a budúceho svätca Štefana, jeho uhorského náprotivku: Keď všetko takto šťastne splnili (mierové rokovania v Ostrihome), všetko poľské vojsko od väčšieho k menšiemu bolo odmenami naplnené i kniežaťu sa dalo darov. Po tomto sa však rozlúčili. Knieža Poliakov sa pobral k Soľnému hradu (Salis) a kráľ Uhrov ponáhľal sa do svojho milého Stoličného Belehradu.

      Ďalším prameňom je kronika merseburského biskupa Thietmara († 1018). Tento kronikár síce priamo nespomína Boleslavove výboje v Uhorsku, ale hovorí o akomsi jemu patriacom hrade na hraniciach jeho ríše s Uhorskom. Dátum Thietmarovho úmrtia nám napovedá, že tento biskup žil priamo v dobe, o ktorej je reč, čiže jeho záznam bude autentický.

      Z Kroniky  Galla Anonyma vyplýva ešte jeden zaujímavý záver: aj po mierových dohodách s uhorským kráľom Štefanom I. si Boleslav Chrabrý ponechal časť bývalej Veľkej Moravy, ktorú nazval gubernia Váh. Je to rozsiahle územie, do ktorého spadá cela Žilinská kotlina, plus ďalšie územia smerom k Trenčínu.

      Pozrime sa teraz na Žilinu z hľadiska poľských dejín. Jej poľské pomenovanie je Szolna (solná, soľný). A prinajmenšom tri kroniky (poľské, maďarské) hovoria o akomsi ,,soľnom hrade“, ktorý neskôr Boleslav Chrabrý podaroval uhorskému prebehlíkovi – Prokujovi. Kto bol Prokuj, je záhada. Vieme o ňom len to, že bol ujec uhorského kráľa Štefana I. Má však typické slovanské meno, čo je dôkazom toho, že patril k veľkomoravskej šľachte a do arpádovského rodu sa zrejme dostal politickým sobášom niektorej zo svojich neterí. Jeho ,,prebehnutie“ na Boleslavovu stranu zas dokazuje, že aspoň časť veľkomoravskej šľachty si uvedomovala svoje vlastne korene.

     Boleslav Chrabrý ho usadil ako strážcu na Szolnom hrade. Vyslovme hypotézu, že tento hrad bol niekde v blízkosti Žiliny. V prospech tejto hypotézy by mohli hovoriť aj miestne náleziská soli. Jeho výskyt by mohli potvrdiť aj archeologické nálezy – veľké slovanské hradisko sa napríklad našlo na Starom vrchu, obec Divina (dnes spadá do katastra územia Žiliny). Ďalším dôkazom je, že v Žilinskej kotline žili kmene Vislanov, podliehajúce línii kniežat, ku ktorým patril aj Boleslav Chrabrý. Ak si teda poľské knieža vydobilo od uhorského kráľa Štefana I. ,,guberniu Váh“, znamená to, že mu na tomto území záležalo. Možno by stálo za to vedieť, čím bolo preňho zaujímavé.

Na obrázku: poľský kráľ Boleslav Chrabrý

                                                                                        pokračovanie