Rozprávkarka

prechádzajúca časť

     Hviezdička sa pustila opačnou stranou, prečo od kostola, k arkádam zasneženého parku. Uprostred parku sa týčil kaštieľ. Z jeho veží práve trubači trúbili na strieborných trúbach pieseň o Dieťatku. Po chodbách behali sluhovia vo vyžehlených livrejach. V mramorových sieňach, obložených drahocennými benátskymi zrkadlami, tancovali krásni páni a dámy. Všade znel smiech, cingot zvončekov.

     Ale v tej radosti bolo čosi zlé. Nikoho nezaujímalo, že v tom istom meste, o zopár ulíc ďalej, v pivničnom byte pod radnicou plače dievčatko a umiera stará žena. Každý sa staral len o vlastné potešenie. Hviezdička sa cítila slabá a celkom nemohúca. Načo by mala svietiť ďalej?

     Nie, radšej zomrie, ako keby sa mala dívať na zlý a ľahostajný svet.

     Sluhovia vo vyžehlených livrejach, krásne dámy, páni, kuchárky, ba ani kuchtik, čo vylizoval krém, nikto, nikto nezbadal, že pod arkádami stráca jas jedna hviezdička. Iba tme prišlo ľúto hviezdičkinho života.

     ,,Nezomieraj,“ šepla. ,,Kto potom pomôže dievčatku a tej starej žene?“

     Hviezdička sa horúčkovito pozbierala na strieborné korčule. Vyletela vysoko nad strechu ošarpaného domu. V slabom svite zimného mesiaca zbadala mladého muža. Sedel pri dubovom stole, listoval v podobnej knihe, ako dôstojný pán z kostola. Zvláštne. Neveselil sa ako ostatní obyvatelia mesta. V jeho očiach sa zrkadlilo dojatie.

     Hviezdička si pritisla horúce čelo o sklo. Mladý muž prekvapene zdvihol tvár.

     ,,Aká čudná hviezda...“

     V tom mu padol zrak na dom oproti. Bola to radnica. Svetlo silno žiariacej hviezdy priviedlo jeho oči až k malému okienku v podpivničenom byte. Uvidel plačúce dievča a umierajúcu ženu. Vzal zo stola zopár vetvičiek zasychajúceho ihličia, kožený kufor s poniklovanou rúčkou a rozbehol sa k radnici.

     ,,Kto ste?“ opýtalo sa ho dievča prekvapene, keď ho uvidelo stáť v dverách.

     ,,Budúci doktor!“ odvetil jej. ,,Dozvedel som sa, že opatruješ chorú ženu.“

     ,,Kto vám to povedal?“

     ,,Jedna hviezda.“ zasmial sa chlapec.

     Objal dievča okolo ramien a odviedol ho k oknu. Hviezdička silno, silno zažmurkala. Tak veľmi si priala, aby patrila tým dvom mladým ľuďom, čo pozerali do nočnej oblohy... Chlapec položil na stôl suché vetvičky. Dievča položilo medzi ihličie zvyšok ohorenej sviece. Nad vetvičkou sa zdvihol plamienok. Oheň sa rozhorel a v jeho plameňoch sa náhle zjavila tvár Dieťatka. Hviezdička vedela, že chudobnú izbu v pivničnom byte pod radnicou navštívil vzácny hosť. Bola to jediná domácnosť v meste, kde sa Dieťatko naozaj narodilo a kraľovalo, tiché a krotké ako baránok.

      Keď prišlo ráno, korčule zaniesli hviezdičku naspäť do otcovho paláca. Vesmírny kráľ sa jej prísne opýtal:

     ,,Prečo si ma neposlúchla? Odteraz sa musíš každú noc vrátiť tam, kde si bola. Či nie je vo vesmíre tisíc iných miest? Prečo si si vybrala práve Zem?

     ,,Našla som v nej to, čo nikde inde vo vesmíre nie je.“ odpovedala hviezdička ticho. ,,Dve srdcia, otvorené pre lásku.

     Vedela, že sa už nikdy nebude môcť bezstarostne korčuľovať po sieňach Vesmírneho paláca. Ale nevadilo jej to. Veď dole na Zemi ju čakali dva páry rozžiarených očí, z ktorých sa na ňu usmievalo Dieťatko...  

Koniec