Vŕba sa chvela na brehu rieky. Skláňala svoje konáre nad hladinou. Prišiel vietor a začrel do konárov svojimi vrtošivými prstami.
,,Čo to robíš?" opýtal sa jeden z konárov.
,,Vyberám si z vás toho, čo bude najvhodnejší na zázračnú píšťalku."
Všetky konáre sa rozšumeli. Človek by ich šumeniu nerozumel, ale vietor vedel, o čom sa rozprávajú. Hoci ich hlasy zneli rôzne, slová boli rovnaké: ja sa najviac hodím na čarovnú píšťalku. Vietor však iba krútil hlavou a pozoroval konáre. O chvíľu povedal:
,,Bude ňou ten konár, ktorý najviac unesie."
Len čo to dopovedal, odletel a nechal prekvapené konáre, nech rozmýšľajú nad jeho slovami.
Prišiel večer a vŕba zaspala, kolísaná svetlom hviezd. Vtedy sa znovu ozval šum. Ľahúčky a jemný. Nebol to vietor. Bola to pieseň lásky. Dotkla sa konárov. Všetky sa šťastne rozšumeli. Po piesni lásky prišla pieseň nehy. Aj pri nej šťastne zašumeli. Potom tam prišla ďalšia pieseň - túžby a vášne. Opäť sa všetko opakovalo. Konáre šumeli a potichu si pospevovali. Zdalo sa, že každý z nich je vhodný na zázračnú píšťalku. No iba do chvíle, kedy sa tam objavila pieseň smútku. Vtedy polovica konárov znehybnela. A keď tam prišla pieseň sklamania a žiaľu, zostalo už iba zopár, čo tíško šumelo. Ich hlasy však postupne zanikali, až celkom zmĺkli.
Nad ránom sa tam objavila pieseň odpustenia. Nad riekou stúpala hmla a vlhkosť sa zarezávala vŕbe do kmeňu. Zostala celkom zmeravená a stuhnutá. Pesnička sa jemne dotkla konárov. Ohmatávala ich a hladila ich. No ani jeden z nich sa nerozozvučal. Celkom nakoniec sa dotkla malého prútika. Pohladila ho láskou, nehou, vášňou aj túžbou, ale aj hnevom, žiaľom a sklamaním.
,,Zobuď sa, môj milý." šepla mu. ,,Ak moju pesničku nezaspievaš, tak svet nespozná odpustenie."
Až vtedy v konáriku začala prúdiť miazga. Rozšumel sa nádhernou piesňou odpustenia. Na druhý deň prišiel chlapec, odrezal konárik vŕby a vyrezal z neho píšťalku. Hrával na nej všade, kam prišiel. Jeho piesne roztápali každé srdce, ktorého sa dotkli.
Komentáre
ajajaaaaj, tak tá je pjekná :o)
veľmi pekné :)
Vladko:-))) Táto bola o mne.
Ahoj, sestrička z dúhy... Teším sa, že sa ti páčila.
Ahoj Zuzka,
Ahoj, Martinko, no, mala som chuť napísať niečo také, že pieseň v jej plnosti môžeme zahrať len vtedy,
A rozprávky majú zvláštnu moc... Jedna sa síce skončí ale druhá sa začne. A sú aj rozprávky na pokračovanie, keď dočítaš prvý diel a dás ši prestávku, kým začne druhý.
Aj život je taký...
veru Rozrávočka nepoteším ťa..
Vladko, ja budem teda iba tichúčko sedieť a čakať, či sa objavíš,
Chýba mi poézia, a tvoja zvlášť... ):
Pekné, Zuzka...(-:
jujuj
Hm, Lasky, ja by som na nej aj hlasnejšie pískala, ale mám prácu,lebo zajtra cestujem preč,
No som rada, že som ho dnes odchytila.
Vladko, však vidíš, že nie som jediná, čo chce, aby sa tvoj blog zobudil.
:-))
Dočkáš,
he he, no ale dosť bolo múdrenia, idem kuknúť čo to tu unás stvoril ten ujo menom Drahomír Prihel. Pa a pekný deň
Vadko, tak sa už idem tešiť. Máš pravdu, toto tu je taký veľký kotol tvorivosti,
Hm, ozaj sa teším, že si sa ozval. Peknú nedeľu.
aj ja sa potesim