Rozprávkarka

Všade samé kvety, vzpínajú svoje listy k oknu, pretože za ním cítia slnko. Dala som im to najlepšie, čo som mohla: pestrofarebné črepníky, ktoré zvýrazňujú ich krásu, aj miesta, kde sú na prvý pohľad výnimočné a krásne. Fialka sa ukrýva medzi knihami, cíti ich múdrosť, uloženú na poličkách a miluje ich tieň. Čínska ruža skláňa svoj oblúk do črepníka pod oknom, a hoci je momentálne odkvitnutá, ešte vždy mám pred očami letnú nádheru jej oranžových kvetov. Dracena tróni na malom stolíku v zadnej časti obyvačky, listy má široko otvorené. Je ku mne priateľská a milá, vždy ma pohladí, hoci iných jej ostré, do ihličky stočené listy zvyčajne popichajú.

Obdivujem všetky svoje kvety. Všetky sú krásne. Všetky voňajú. No milujem len jeden. Ten, ktorý mi doniesol ON. Amarelis. Má čosi, čo iné moje kvety nemajú – už od marca nepretržite kvitne. Jeho obrovské červené kvety, rozkvitnuté do otvorených zvoncov, ustavične pozerajú na mňa zvedavými očami, ako keby sa chceli nemou rečou kvetov opýtať:

,,Vieš, čím sme výnimočné?“

Prichádzam k ním a rovnako nemou rečou, ktorej rozumejú len kvety, svojmu amarelisu odpovedám:

,,Viem. Vyberali ťa spomedzi tisícich iných kvetov JEHO ruky – a vyberali ťa iba pre MŇA. Sú v tebe všetky dotyky lásky jediného muža k jedinej žene. A keď ťa hladím, ako keby som hladila jeho, keď sa nad teba skláňam, ako keby som sa skláňala nad ním, keď ťa zohrievam svojim dychom, ako keby som zohrievala jeho. V tebe mi bolo darované jedno ľudské srdce a hoci v ďalších hrudiach bije tisíce iných sŕdc, tak ako na lúke kvitne tisíce iných kvetoch, ja viem, že toto je IBA MOJE!“

Amarelis ma tíško počúva. Prichádza tma, no aj v nej jeho zamatovo červené zvonce svietia ako sviece v svietniku. Pripomína mi, že tak ako on je jediný medzi mnohými inými kvetmi, tak aj ja som jediná pre toho, čo ho pre mňa vyberal.