Rozprávkarka

Starí ľudia zo Štiavnika rozprávajú, že keď na Veľkú noc v kostole zvony zvonia, treba sa riadne zadívať na skaly v okolitých lesoch. Jedna z nich sa vraj viac ligoce ako ostatné. To preto, že na nej suší zlaté dukáty smutná dlhovlasá panna. Každú noc usedavo plače. Jej otec, vládca hôr, ju zaklial v útrobách skál, aby tam strážila jeho poklady. Soľ z jej sĺz je taká silná, že rozmáča dukáty. Preto ich musí raz do roka vyložiť na skalu pod horou, aby sa usušili. Pokiaľ sa sušia, panna si češe dlhé vlasy. Keby jej v takej chvíli nejaký mládenec vytrhol z hlavy vlas, dostal by ju za ženu a s ňou aj zlaté dukáty.

Tú povesť počul už kdekto a kdekto chcel nájsť skalu, na ktorej suší panna dukáty. Nikomu sa to však nepodarilo, až na jedného synčeka biednej vdovy, ktorý sa volal Matej. Ten sa narodil svojej matke v starobe. V ich dome bolo vždy málo chleba, no Matej netúžil po peniazoch. Rozmýšľal radšej o krásnej dievčine, ktorá má slzy slanšie ako soľ. Rozhodol sa, že ju poteší. Vystrúhal si z brezového prúta píšťalku a poďho do hory. Tam sa rozpačito rozhliadol vôkol seba, na ktorej skale by mohla panna sušiť dukáty. Všetky však boli rovnaké. Preto sa posadil na jednu z nich a začal potichučky hrať. Pesnička bola pekná ako uspávanka, ktorú mu v detstve spievala jeho matka. Ani nevedel, kedy a ako zaspal. Snívalo sa mu, že sa najväčšia skala pred ním otvorila. Vyšla z nej krásna panna a tá mu povedala:

,,Pretože si viac myslel na moje slzy ako na zlaté dukáty, odteraz budeš bohatý!“

Zatriasla vreckami na svojich šatách a z tých sa začali sypať zlaté mince. Keď mala vrecká prázdne, pohladila Mateja po vlasoch, pekne sa s nim rozlúčila a zmizla v skale.

O chvíľu sa šuhaj zobudil. Pretrel si rozospato oči – a čo nevidí! Okolo neho je plno dukátov. Až vtedy zistil, že to, čo sníval, nebol sen. Zahanbil sa, že sa zlatovlasej panne nepoďakoval. Preto na ňu zavolal:

„Ešte raz vystúp zo skaly a ukáž sa mi!“

„Nemôžem, Matej!“ ozval sa zo skál slabý hlas. „Ber, čo ti dávam, kým nezačne svitať. Inak sa dukáty premenia na suché lístie.“

Matej sa jej poďakoval a začal rýchlo hádzať dukáty do haleny. Z nich potom kúpil svojej matke nové gazdovstvo. Matka mu chcela po rokoch do neho priviesť mladú nevestu, Matej sa ale nikdy neoženil. Chodil hory, kde našiel v detstve poklad, a hral tam na píšťalke.

Vraj až dodnes počuť v štiavnických lesoch nôtu z brezovej píšťalky. Občas vidieť i hráča, ako sedí na skale. Čaká na zlatovlasú pannu. Keď dlho nechodí, smutne volá:

„Ešte raz vystúp zo skaly a ukáž sa mi!“

Panna sa však už nikdy neukázala. Až dodnes stráži v útrobách javorníckych hôr zlaté dukáty.