Rozprávkarka

       1. časť

     V najchudobnejšej žilinskej štvrti – Frambore – kedysi stála malá pekáreň. Patrila Dorotke. Mladú a zručnú pekárku mal každý rád. Nešetrila úsmevom a ani dobrým slovom. Nepýtala od zákazníkov viac než mala, ba práve naopak, zavše im pribalila čosi navyše, medový koláčik, marcipán, či zemiakový posúch. Preto k nej Žilinčania často chodili. Dorotka nepredávala doma, ale v meste. Na rínku, celkom na rohu, rovno oproti radnému domu, mala stánok. Stála v ňom a predávala od skorého predpoludnia až do neskorého popoludnia. No ani večer, keď prišla domov, nepomyslela na odpočinok. Zamiesila cesto na ďalší deň a piekla dlho do noci. Spod jej rúk vychádzali samé dobroty, no najlepší bol predsa len voňavý a mäkký chlieb. Ten preslávil Dorotkinu pekáreň v celej Žiline.

     Len čo začali kikiríkať kohúty, stála pri svojom stánku oproti mestskej radnici, usmievavá a pekne ustrojená, svieža ako lesný potôčik. Kdekto sa pri nej pristavoval, kupoval marcipánové srdiečka i medovníčky, či čerstvo upečený chlieb, no najčastejšie syn bohatého obuvníckeho majstra Teodora. Lukášovi šikovná, driečna pekárka už dávno padla do oka. Veď sa mal na čo pozerať! Ramená mala biele ako tá múka, z ktorej miesila cesto, vlasy voňavé ako med a ústa sladké ako cukor. Kto by sa pri takej nezastavil.

     Aj pekárke sa obuvníkov syn páčil. Vždy mu odložila sladký marcipán. Za tie marcipány a za to, že ho zakaždým pekným slovom privítala, sa Lukáš rozhodol, že jej ušije kordovánové čižmičky. A to nie hociaké, ale červené ako jej pery, a mäkké ako dotyk jej rúk. Vzal z dielne kožu na čižmy a šil. Zbadal to jeho otec, obuvnícky majster Teodor.

     „Pre koho šiješ, synak?“ opýtal sa.

    „Pre pekárku Dorotku,“ odpovedal mu po pravde Lukáš.

     Majster sa zamračil.

     „Pre ledačinu šiješ... Radšej si iné dievča vyhladni.“

     „Ten kto sa živí poctivou prácou svojich rúk, nie je ledačina!“ namietol Lukáš.

     „Pekárke kordován nedám! Ak chceš šiť čižmy, tak pre fiškálovú dcéru!“ zaťal sa jeho otec.

    Ten mal totiž pre syna už dávno vyhliadnutú nevestu, rozmaznanú a priečnu Elvíru. Tá ani nevedela, že Boh dal ľuďom ruky na prácu. Večne len pred zrkadlom postávala a viazala si pestrofarebné stužky do vlasov. Na každý deň mala iné šaty: ružové na pondelok, na utorok zelené, na stredu modré, na štvrtok fialové, na piatok oranžové , na sobotu biele a žlté na nedeľu. Nenosila ich však dlhšie ako jeden deň... Večer ich odhodila do kúta, vraj si radšej dá u súkenníkov nové ušiť! Taký prepych ani jej otec fiškál nevidel rád. Preto sa rozhodol, že dá Elvíru prvému, kto o ňu popýta. Keď sa o tom dozvedel obuvnícky majster Teodor, nelenil a vybral sa k fiškálovcom na návštevu. Bez otáľania vyjavil, že chce Elvíru za nevestu pre svojho Lukáša.

     „Snáď sa v obuvníckej dielni Elvíra priučí nejakým móresom!“ pomyslel si fiškál. No nepovedal, čo mu behá po rozume, najmä keď mu Teodor sväto sväte sľuboval, že Elvíra nebude musieť v obuvníckej dielni ani prstom pohnúť a že všetku prácu vykoná za ňu slúžka. Slovo dalo slovo a fiškál s obuvníkom dohodli svojim deťom svadbu. Majster Teodor odišiel z fiškálovho domu nadmieru spokojný.V duchu rozmýšľal, koľko zlatých dostane Elvíra ako veno či si bude môcť z toho nový dom pod arkádami kúpiť a ďalších učňov do dielne prijať.  Keď však povedal synovi Lukášovi o dohodnutej svadbe, ten nechcel o Elvíre ani počuť! Práve naopak. Zanovito šil čižmy pre chudobnú pekárku!

    „Pusti z hlavy tu bedač!“ dohováral mu otec. „Nechaj ju takým, čo sú jej roveň.“

    No Lukáš iba vrtel hlavou.  Majster videl, že jeho syn nedá na Dorotku dopustiť. Zľakol sa. Nazdal sa, že Lukáš vyparáti dáku hlúposť, že sa s pekárkou aj napriek jeho nesúhlasu ožení. Musím ísť na to inak! povedal si v duchu. Tak, aby ho Dorotka sama odmietla! Zašiel na rínok a vyhľadal pekárkin stánok. Keď zbadal Dorotku, musel uznať, že je to pekné dievča. Krása však nie sú peniaze... Preto podišiel k nej a prihovoril sa jej:

     „Máš rada môjho syna Lukáša?“

    Dorotka sa dovtípila, že pred ňou stojí obuvnícky majster. Krátko prikývla hlavou:

     „Pravdaže mám...“

     „Chcela by si sa zaňho vydať?“

     „Chcela...“ začerveňala sa Dorotka.

     „Nuž a to práve nemôžeš. Si síce pekná, ale chudobná! Pre takú ako ty som svojho syna nevychoval. Biedu by pri tebe drel... Nájdi si seberovného, veď po Frambore, odkiaľ pochádzaš, chodí veľa súcich mládencov.“

     „Čože by nechodilo, chodí...“ uznala Dorotka, ale vzápätí dodala: „no ani jeden z nich sa Lukášovi nevyrovná. Ak nemôžem ísť za neho, tak nepôjdem za žiadného.“

     „Naozaj ho až tak ľúbiš, že radšej zostaneš do konca života na ocot?“ prekvapil sa obuvnícky majster.

     „Až tak!“ prikývla pekárka.

   pokračovanie