Rozprávkarka

V malom mestečku pri mori, vzdialenom od ľadového kráľovstva deväťstodeväťdesiat deväť námorných míľ stála osamotená chalúpka. Býval v nej mladý rybár. Mal chorľavú matku, ktorej raz veštica povedala, že neumrie skôr, ako srdce jej syna nepobozká Snehová dievčiná. Matka sa sprvu z toho radovala, ale čas plynul a choroba ju čoraz väčmi stláčala k zemi. Bolesť jej brala chuť do života.

,,Bertrand," povedala raz svojmu synovi. ,,Choď do kráľovstva za hranicami Antarktídy a vypýtaj si za ženu Snehovú dievčinu."

Keďže bola zima a za komínom chalúpky vyčínal jeden z deväťsto deväťdesiatich zemských vetrov, slová chudobnej rybárky prileteli až k Víchrici Zlostnici.

,,Húúúúúúú!" zvýskla škodoradostne, lebo ju vždy potešilo, keď mohla niekomu ublížiť. ,,Len poď, Betrand, urobím pre teba Snehovú dievčinu, že je páru nebude."

Vymodelovala zo snehu sochu, navlas podobnú Snehovláske a vdýchla jej svoj dych. Lenže tak ako všetko zo Zlostnice, aj nová Snehová dievčina bola krutá a zlá. Len čo otvorila oči, zamkla Snehovú kráľovnú do najstudenších pivníc ľadového zámku, vyhnala Veterného kráľa a sama sa posadila na jeho trón.

Bertrandovi sa nechcelo odísť z domu. Bol rád, že jeho matka ešte žije. Rozhodol sa ale , že vyplní jej vôľu. Vzal si sedem párov teplých kapcov, sedem kožuchov, sedem baraníc, vymazal čln siedmymi kotlami hustej smoly a zamieril k brehom Antarktídy, kde mala podľa starých povestí a legiend bývať Snehová dievčina. Plavil sa dlhé dni a noci, až kým nepristal pri neznámom pobreží. Naokolo rástli borovice, ich konáre však neboli z dreva a zo živice, ale zo srieňa a ľadu. Zrazu začul tichý praskot, ktorý sa podobal šumeniu vetra aj plaču zároveň. Pod jednou z norovíc uvidel čudného starca: dlhé biele vlasy mu siahali až po pás a tvár mal zbrázdenú ako more, bičované búrkou.

,,Kto si?" opýtal sa ho.

,,Otec, čo stratil dva najcennejšie poklady - ženu a dieťa. Až teraz viem, čo je žiaľ... Povedz, chlapče, čo ťa sem priviedlo? Prečo si sem prišiel?"

,,Aby sa naplnilo proroctvo, na ktoré čaká moja matka. Iba vtedy môže dosiahnút večný odpočinok, keď moje srdce pobozká Snehová dievčina."

Starec sa na neho zamyslene pozrel:

,,Teraz už viem, prečo Snehovláska tak veľmi chcela spoznať ľudskú lásku. Niet na svete sily, čo by sa jej mohla vyrovnať."

,,Ale je," usmial sa Bertrand. ,,Je ešte väčšia láska, ako ľudská. Láska večného pokoja."

,,Nechoď za Snehovou dievčinou."

,,Pôjdem. Musím."

Starec si ho privinul na hruď a láskavo mu povedal:

,,Choď rovno na sever. Nájdeš tam zámok z veterných smrští. Ale nesmieš sa báť, lebo strach zmrazí tvoje srdce na ľadový popol."

Snehová dievčiná netrpezlivo očakávala Bertranda. Bola zvedavá na odvážlivca, čo v mene svojej lásky obetuje vlastné srdce.  A Bertrand? Smelo sa postavil pred dievčinu. Ale keď pozrel do jej srieňom zatiahnutých očí, schytila ho zvláštna tieseň. Dievčina pred ním nemala v sebe ani náznak citu, bola studenšia ako mráz a ľad. Do jeho srdca sa začal vkrádať strach z najstrašnejšej zo všetkých smrtí - bezcitnosti.

Koniec II. časti

a zajtra sa to skončí...