Rozprávkarka

     Keď sa snehová vločka dotkne zeme, premení sa na hmlistý obláčik. Zohrieva svojim dychom korienky spiacich kvetov. Veď zima pod Želhosťom býva dlhá a tuhá. Ale aj biela. Biela ako briezky, chvejúce sa nad hladinou jazera. Biela ako hlávky snežienok.

    Raz sa jedna snežienka zobudila skôr ako zvyčajne. Bolo to v tých dávnych časoch, keď Želhosť ešte nebol Želhosťom, ale horou bez mena. Vtedy snežienky neboli biele, ale pestrofarebné. Každý lupienok mali iný: zelený, ružový, belasý... Pod zemou bolo studeno a vlhko, nehybne a pusto. Len vietor preberal prstami po puklinách v poli ako po dierkach píšťalky.

     ,,Ako to, že nespíš?“ spýtal sa snežienky.

     ,,Rada by som sa podívala na svet“ odvetila mu. ,,Ako je medzi ľuďmi?“

     ,,Zle...“ vzdychol si vietor. ,,Už takmer nevychádzajú z domov. Ich okná zakryl srieň. Pridlho čakajú na jar. Už hádam aj zabudli, že na svete existuje aj iná farba ako biela.“

     ,,Možno by stačilo, keby sa pozreli na moje lupienky.“ Zamyslela sa snežienka. ,,Čo keby som spestrila ich čakanie svojou farbou a vôňou?“

     ,,Zamrzneš...“ varoval ju vietor.

     ,,Nemôžem nechať ľudí iba tak. Radšej mi pomôž pretlačiť sa na zem.

     Vietor neodolal jej prosbe, odfúkol snehový závej z pukliny. Snežienka pritisla lístky k telu, vystrčila hlavu von. Široko-ďaleko nevidela nič iné, len bielu perinu snehu. Iba v diaľke sa ligotali svetlá neďalekého mestečka.

     Prešiel prvý deň, prešiel aj druhý. Osamotená kvetinka začala blednúť a chradnúť, až celkom stratila pôvodné farby. Zelený, ružový aj belasý lupienok sa zmenili na biele – snáď preto, že snehové vločky čoraz hustejšie tancovali okolo jej hlavy, aby ju aspoň čiastočne chránili pred zimou. Snežienka zmeravela od mrazu, čoraz viac sa nakláňala k zemi. O týždeň si myslela, že už zahynie, že sa premení na kus ľadu. Chcela zdvihnúť zasrienenú hlávku k nebu, no už nevládala.

     Práve vtedy, keď jej bolo najhoršie, sklonili sa k nej dve teplé ruky. Ozval sa prekvapený hlas:

     ,,Úbohý kvietok, kde si sa tu vzal...“

     Keď sa prebrala z opojenia, ocitla sa v maličkej váze z hliny. Nad ňou s hlavou v dlaniach, sedel starček. S úľubou sa na ňu díval a hovoril:

    ,,Aký zvláštny kvet. Biely ako sneh.“ Nahol sa k nej a zľahka priložil tvár k jej lupienkom. ,,Ani nevonia. Ale zato je v ňom toľko tepla, ako v žiadnom inom kvete.“

     Od tých čias všetky snežienky obetovali svoje farby a vône, len aby mohli priniesť ľuďom teplo. A najviac kvitnú pod Želhosťom. Preto je Želhosť biely ešte aj vtedy, keď snehy z ostatných hôr stečú do potokov.