Rozprávkarka

      Kedysi dávno, keď ešte rok nebol rokom, rozhodoval sa Vládca času, ako rozdelí panovanie medzi svojich dvanástich synov. Mal ich všetkých rovnako rád a žiadnemu z nich nechcel ukrivdiť. Preto im dal na výber: každý si mohol na vládu vybrať jeden mesiac. Najstarší syn, bohatier Január, mu povedal:

      - Otec, chcem prvý mesiac v roku. Vtedy sa všetko staré končí a nové začína.

     Povedal to len preto, že sa chcel ujať moci a po celý rok krotiť zem snehom a ľadovými závanmi. Jeho druhý brat Február sa cítil byť rovnako statný bohatier ako Január. Požiadal otca, aby mu prenechal vládu nad zemou v druhý mesiac roku. Chcel mu dokázať, že aj on vie skrotiť zimu a zovrieť všetky zemské vetry do dlane. Marec si vybral tretí mesiac, vedel, že práve vtedy sa rodia prvé šťavy, ktoré sa neskôr budú nalievať do stromov a kvetov. Apríl si zvolil vládu nad štvrtým mesiacom, miloval totiž krehkú krásu rozkvitajúcich snežienok. Máj sa stal pánom piateho mesiaca. Jún, júl a august – tri mesiace trojčatá - sa rozhodli svorne. Vybrali si na vládu dni horúceho leta. Ani september nezaváhal. Páčil sa mu mesiac, keď dozrievalo ovocie, tak dostal vládu nad deviatym mesiacom. Október, ktorý rád dlho spával, takmer žiadny mesiac nedostal. Aj teraz si totiž trochu prispal. November, jedenásty brat, ničoho nikdy nemal dosť a tak si začal pýtať od otca vládu nad dvoma mesiacmi. Chcel mať totiž taký čas, kedy sa robí z hrozna víno. Len čo však začul Október jeho hlas, zobudil sa a dožadoval sa práva na desiaty mesiac. Mrzutý november sa s ním začal hádať, ale Vládca času mu povedal, že každý má právo iba na jeden mesiac. Tak si jedenásť bratov rozdelilo jedenásť mesiacov.

    Zostal ešte ten najmladší, dvanásty, December. Márne sa po celý čas hlásil, starší bratia ho nepustili k slovu. Nechali mu ten najsmutnejší mesiac v roku, kedy už nič nekvitne, kedy sa lesné zvieratká ukrývajú pred zimou do brlohov a stromy sa trasú od ranného mrazu. December sa však vďačne poďakoval svojmu otcovi aj za ten mesiac. Povedal si, že ho premení na najkrajší čas v roku. Dlho hútal, ako by to spravil. Potom si vypýtal od otca losa so zázračnými podkovami. Bolo to vzácne zviera, na ktorom chodil Vládca času kontrolovať Zem, aby zistil, či má všetko, čo potrebuje. Kopytá zázračného losa mali zvláštnu moc. Tam, kde sa dotkli zeme, vykresali zlatý prach. Vládca času najprv nechcel dať svojmu najmladšiemu synovi zázračného losa. Napokon, keď veľmi prosil, súhlasil. Dal si však podmienku, že los bude po celý čas lietať na oblohe. Zeme sa môže dotknúť iba jediný jeden raz a to na takom mieste, kde nájde December niečo mimoriadne vzácne. December s jeho podmienkou súhlasil. Nabral si do vrecka plno diamantov. Potom sa vyšvihol na losa a zamieril s ním k nočnej oblohe. Vyzdobil ju diamantmi, ktoré sa v tej chvíli premenili na žiarivé hviezdy.  Potom vzal najjasnejšiu z hviezd a posvietil si ňou do všetkých kútov Zeme. Na jednom mieste našiel maštaľku, v ktorej sa narodilo dieťatko. Ležalo v slame, v jasličkách. Okolo neho stáli zvieratká a zohrievali ho vlastným dychom.

        -      To je to pravé miesto! -  povedal si December a pohnal zázračného losa k maštaľke. Priviazal ho o prah dverí a hviezdu zavesil nad maštaľ. Tam, kde sa kopytá zázračného losa dotkli zeme, zostal zlatý prach.

      Odvtedy všetci ľudia nedočkavo čakajú na december. Je to vraj najšťastnejší mesiac v roku, pretože vtedy sa sype zlatý prach z kopýt zázračného losa a jedna z hviezd má zvláštnu moc. Tomu, kto uhádne, ktorá to je, spadne do dlane a  premení sa  na žiarivý diamant.

       Taký zázračný čas urobil December z posledného mesiaca v roku…