Rozprávkarka

1. časť

Včera som ,,upratovala" svoje básne - a našla som medzi nimi túto. Hneď mi udrela do očí. Ja si totiž pamätám, keď píšem báseň. A na túto som sa vôbec nepamätala. Čo znamená, že ju napísal niekto z mojich básnikov. Len neviem ktorý. Vyzerá to buď na Jožka Urbana alebo Petra Bíleho. V každom prípade je nádherná - tak ju zverejňujem.

Táto je pre Alwaysa. Pôvodne som chcela napísať inú, o škriatkovi Leprechaunovi, ale ten zas naháňa moje rozprávky po Chaúpke a vôbec nechce sedieť na zadku, aby mi robil múzu. Tak mu treba. Rozprávka bude o inom.

Martin, tu sú tie básne. Sú staršieho data, teda z čias, keď som ešte nebývala v Chalúpke. A ten názov je preto, že tak sa bude volať zbierka básní, ktorú pripravujem a do ktorej ich chcem zaradiť.

... a táto rozprávka je pre Vladka, aby už prestal mlčať.

Napoly rozviazaná, napoly zviazaná. Polosýta aj polopitá. Možno je to tak dobre, aj keď tu jeden básnik chce stále pevný verš!

Martin chcel poznať moje básne. Toto je myslím úplne prvá, čo som na blogu zverejnila niekedy vo februári. A dnes ju venujem dvom ľuďom, s ktorými som si včera v noci četovala.

II. časť - Lea a Rachel

Sľúbila som Ketrin básničku, tak som sa pohrabala medzi tými staršími a jednu som pre ňu vybrala...

Mata hari napísala článok Rodiny bez matiek. Výborný. Taký, nad ktorým sa musí človek zamyslieť. Zamyslela som sa aj ja. Ale trochu inak... Zalovila som v spomienkach a spomenula si na jednu mladú ženu. Stretla som ju v Domove pre týrané ženy. Jej príbeh je neuveriteľný. Dobrovoľne sa vzdala svojho dieťaťa, aby ho ochránila pred otcom.

... A tak sa mi zachcelo rozprávky... A tiež sa mi zachcelo výjsť na potulky do hôr, ale kdeže by sa to dalo, keď je stále zamračené a prší? Tak miesto novej dávam starú. No sľubujem, že len čo zasvieti slniečko, dám sa na nový lov rozprávok.

Takže keď sa nám to tu vo virtuále tak vrie, poďme kdesi ďaleko, dokonca ďalej ako do reálu - do hĺbok času a porozprávajme si starú povesť. Prvýkrát som ju počula pred časom, keď som bola na návšteve u priateľov na južnom Slovensku. Zaviedli ma ku starému kláštoru neďaleko Podhájskej. Bol už v ruinách. Domáci mi k nemu povedali pár pozoruhodných povestí. Toto je jedna z nich.

...tento skvelý aforizmus som nevymyslela ja, ale jeden z mojich dávnych priateľov, básnikov, ktorý mi ho včera aj s hrsťou ďalších poslal na maila. Imko, sám uznáš, že taký balíček si nemôžem nechať sama pre seba... Zdravím ťa na svojom blogu a snáď sa nenahneváš, keď tými tvojimi šťavnastosťami počastujem aj iných...

... a za to, že mi dnes bolo dobre, vám túto rozprávočku posielam...